Petrányi Zsoltovo vystúpenie na výstave Endre KoronczihoPetrányi Zsolt beszéde Koronczi Endre kiállításán

Endre Koronczi je tu na tej výstave manifestu, Namaluju kús. v rámci svojho videa hovorí, že pre neho, milovaného umelca, je vzduch nielen subjekt, ale aj hlavnou témou tvorby vzduchu, generátorom a prvkom jeho diel, čo možno nájsť aj v jeho inštaláciách. Čokoli povedie Endré, poďme sa pýtať, čo to vlastne znamená. Pokúsme sa pozerat pod bohatú množinu informácií umelca a pred tým z pozície otroga vlastných pozorovaní riešiť túto situáciu.
Použil som slovo „pôvod“, pretože zobrazenie a Nedrých akcií, kresieb a inštalačných diel v posledných rokoch znamená, že pre Nedra je viac než len symbolický, prírodný, biologický a tým univerzálny prvok, o ktorom by podľa jeho názoru mali hovoriť. Pôvod, pretože si o jeho existencii, vplyve a význame nedostatočne uvedomujeme.
Vietor je pohyb vzduchu, ktorý vychádza z vyrovnávania tlakových rozdielov a základne poháňa klimatické podmienky na Zemi. Je to každodenný jav, ktorý obyčajný človek zastrešuje alebo ignoruje, len keď váže. Aj pre tých, ktorí pravidelne vychádzajú na prechádzky alebo cyklistiku, je vietor skôr nepohodlnou, než nežiaducom situáciou, ktorá môže spôsobiť nepohodlie pri voľnočasových aktivitách a pobyte na vonkajšom priestore.
Samozrejme, ne zanechujme ich, vánok má aj príjemnú stránku; je triviálne vybaviť spomienky, keď jeho osviežujúca alebo osviežujúca prítomnosť ovplyvnila náš duševný stav, uľahčila cítenie alebo dokonca vyvolala pocit šťastia.
Kľúčovo je, že Endrének prináša správny názor: vietor nás ovplyvňuje, – môže to byť metafora, prečo by ho nemali vnímať len zaväzkom k umeniu? Je to logický a oprávnený postoj, aby sa počas záchyty, čo sa odvíja z východenej pôdy a obédu a vyznačovala sa byzanti: prečo by to nebolo prirodzené, aby sa vďaka tomu dáte vysvetliť? Zafokuuovali sa sa k prekliatiu?
Začiatok Endreovej dráhy, od polovice deväťdesiatych je tento motiv v jeho výtvoroch prítomný; ak som si správne pamätám, pre neho znamenal vietor ako neviditeľnú hrozbu, ktorú nedajú vopred zaznamenať statickým obrazom alebo fotografiou, hoci z dokumentovaného obrazu sa podstatne dajú odhaliť tieto pomery. Odvtedy vytvorilo množstvo diel v tejto téme, od plávajúcich nylonových zberných tašiek po monumentálne fólie, ktoré sa zvedavo podliehajú v rannom hòne, a napriek tomu je možno tento výstavný pobyt považovať za ten, na ktorom ime vlastnej všestrannosti zobrazuje podrobný program, ktoré spolu spoločne composeuje a umožňuje interpretovať nielen sám seba.






Vyobrazené diela skúmajú všetky aspekty. Vidíme tu skutočne generujúcu šviežitosť, mobilnú sochu, ktorá sa pohybuje vzduchovým pomerančom, kresby a obrazy, ktoré vznikli observáciou vetra, a môžeme vidieť aj ich šmiehy, ktoré sú zloženia zo šmiehov iných kolekcií alebo Endreho vlastných uzavretých vetrov v sklenke. Do myšlienkového poľa sa náhle pridáva ďalší prvok: objavovanie vonkajšieho vánku budov, ktorý s pohybom vzduchu prináša neočakávaný historický aspekt. Ventilátorový systém rozvinutý Maďarskou vedeckou akadémiou v Endre je dôkazom dýchého prítomnosti veľkých predkov. Steny chránia ducha našich predkov, ich dych prechádzal chodmi a vzduchovými cestami budovy.
Koronczi Endre výstava je hrdinným podujatím, dnes už je vzácné, aby umelec vytvoril prezentáciu, ktorá hovorí priamo k zmyslom, manifest o samotnom umení, a nevzťahuje sa na to, či projekty budú mať inštitucionálny alebo zbierkový osud. Táto súčasť Endreného tvorenia je všeobecne veľmi vážená, pretože sa nezaujíma o zbytnosť trhoch, ale iba o umelecké kritériá. Jeho instalácie sa nedokážu tisíce roky udržanú z materiálov, sú konštrukcie, kedy na ďalšom vystavení sa budú dávať v názorný spôsob.
Vlát plug na rozdielnú, či už v kdekoľvek košieť, endrité. Voznej chyby, vyť nečiam od��. Pôjdu bowa? 푯. V pozn? uď?
Počas inštalácie som sa vystavil umelcu a otázku, či je v tejto prezentácii niečo ironické, a práve keď sa analyzácia berie do hĺbky, niečo nepresné? Ak je téma zároveň vážna aj ironická, ak 100 dňové dary samovrážd rozhodnú, a nie krvave náročné, potom všetko, čo pozorujeme, zároveň odkazuje na širší historický kontext a ako súbor umeleckých diel sa dá zhrnúť prostredníctvom umeleckých dejín. Fluxusoví umelcov deväťdesiatých rokov propagovali jednotu života a umenia, že malé signály a aktivity našich každodenných dní možno interpretovať inak, ako tvorbu, a to je len otázka prístupu. Neoavantgardný prístup, ktorý posúval hranice, spojil poéziu, každodennú skúsenosť a výtvarné umenie, čím vytvoril celoživotný experiment pre budúce generácie. Avšak referencia pre Tarkovskaja filmy, alebo vietor, ktorý vlieva do Ameriky krásu, je v nosáliho svetložarov v závislosti na svedectve, a v Koronczi dielach sa zdá, že tieto pohovory pokračujú a interpretujú ich, že malé gestá sú skutočným tvorivým dielom, pretože viditeľne verí, že umenie má význam, a to je vlastne schopnosť ukázať niečo, čo ovplyvňuje náš myšlienkový proces, naše zmysly a vzťah k životu. Preto je to jasné: výstava Endre má výnimočný vplyv, povznáša, pretože ho presvedčíte, že môžete s dielmi zarátať emocionálnou dráhou a vyvodiť z toho výučba, že na svete všetko má význam, aj vietor a vzduch. Tak sa umenie stáva úspešným.

Na záver nech vám poviem príbeh:
Klinky a vetrom
Na vetvi olšového stromu sedela korytnačka. Vietor si třískal ako perko. Chladilo.
- „Ach, živá, je ti chladno,“ povedal vietor, „možno by si mohol dýchať ešte teplejšie!“ - „Počas leta som dýchal dostatečne teplo,“ odpovedal vietor. „Teraz je zvonozhor, musím dýchať chladno.“ - „Neodmýšľaj!“ povedal jeho retorický cit. Tvoj problém je, že sa vždy odmýšľajú, pretože starnúš pred deň celkovej slobody. Jsi ako kmeň tá, ktorá býva na vrchu hôr.“
- Ako sa to naštalo? – spýtal sa vietor, a zvuk jeho šepáva svoj hlas, aby lepšie počul príbeh svojej pory.
- Tak to, ako hovorím. Pomaly sa točí a klopotala, a dňom, keď sa mu nahrdelilo veľa jedov, vyvrie sa z toho tol, starnie. Teraz tam ušpásli na vrchole hory. Nevie lietať, lebo je tiež stratený plameň svojho kríla.
Káň povedal, že to videl. Otrápenie sa mu teda poradili. Trojkrát zvolal: „Radôž, radôž, radôž!“
- "Aká hlúpost," škrídl zrak. – "Súťažiame, že sa nevyžadujem žiadnych kolíkov, ak chcem lietať!" – upozornil vietor. – "Môže sa človek na odviazanie od otrávchým spôsobom pohybovať aj inak. Nechcel si počuť prípad hlodavca?" – Opýtal sa vietor. – "Nikdy počul. Rozprávaj mi!" – požiada. A už tak úplne zdržal, počúval sa do príbehu. – "Tu býval v hrsti rastlín orla Borovice. Náhodou otvárať svoje podzemné runy pod rastlinami?"
Neskôr si uvedomila, že koryne vyznačujú cestu. Ale to ju tak rozúzvalo, že tam odhodlaná len ťa, kde je kvetina, chcelo. Okúzla sa tak, kým v zúrení zasypala hlavu medzi dvoch vrstvených koreňov, ale sa už ťažko od nich uvoľnila; korene sa zasadi na jej krč, a len ťažko sa z nich oslobodila.
- Z hlbokej vajúky som počulil túto históriu. Tenkoľko aká smutná? - Čo za hlúpa a cudlo hudba – prehlučilo vietor. – Čo by mi to hoci k nemôže niečo. Nežiadam si pod zemou.
- Hohó! – vykročil z bičí – ty sa tiež vblúďáš do každého trubčika. Ak sa až nedĺžte pod zem, vkažete sa do každej achie. Rád by som vedel, akú radosť zistíte v takomto detskom skrýjaní?
Ty, ktorý si tak veľký, že by si srdce napok nap(…) a kústrôr, Ok? (This is nonsense. Wait.) Better translation: Ty, ktorý si taký veľký, že by si na najvyššiu skalu hrôzu sa môhol postaviť velkým! A napriek tomu si tu na radožív a nadšuješ sa na tomto nízkom dubovom stromčeku. Bývami sa bojím, že už si starnul a že nie je už silný na výškové výlety výš.
Node to už aj kúsok poradili otru.
- Prepáč, že som ti prišiel do ústa, malé bostia. Ale na čo som počúval tieto kedovité a ničnehoven príbehy? Musím sa dostať cez Karpáty, severný vietor ma čaká. A čoskoro by som bol do teba zaspálený!
S týmto sa vyústi. V jeho stopách vládlo také ticho, že až aj vzduch zmäkčil.
Malý kino len práve na to čaká. Zrútila svoje roztrhané perá, pod krídlami zaplnila hlavu. Chcel spať, pretože počas toho sa udialo úplne úplne..."
- Bez vetra inak len vyčriam túto studenú zimnú noc – šepkal radostne.
No, vieme šíť rýchlo. Zaujímavé, ak je fúkať, ale lepšie, ak nie. S týmito slovami otváram výstavu.
Petrányi Zsolt